Povesti z Tatier (slovensky)

V kraji, kde sa vypínajú naše veľhory, sa kedysi rozprestierala šírošíra rovina, na ktorej žila, trápila sa i radovala početná skupina skalných obrov. Vládol im rozvážny otec Tatran. Viedol svoje deti k skromnosti, vzájomnej láske i pracovitosti, a tak sa mu z nich podarilo vychovať rúčich synov i šikovné dcéry. Ďumbier, Junák, Ganek, Javorový, Muráň či Havran... Ktože sa mohol tým mládencom vyrovnať? Vysoká, Bystrá, Končistá, Bašta, Čubrina. Devy jedna krajšia od druhej, čo si prikrývali hlavy ľahkým snehovým závojom, krášlili sa vencami z kosodreviny a obliekali do šiat utkaných z horských kvetov. Nad všetkými však vynikala najmladšia Hoľa, čo práve dorastala do krásy. Aj múdra bola, aj uvážlivá, aj iné prednosti mala, no nikdy sa nimi nevystavovala. Napriek tomu sa chýr o nej niesol celou krajinou, a tak zo všetkých kútov prichádzali pytači, aby ju získali za svoju družku.